O zmrznutom vrabcovi

Ako prvý vám rozpoviem príbeh, ktorý som počula ako dieťa od starých rodičov. Popravde, nebola som už veľmi detské dieťa- mohla by som skôr povedať, že som bola adolescent- ale to nie je až také dôležité. Zaujal ma a pobavil a hoci som naňho nikdy celkom nezabudla, až neskôr som pochopila hĺbku tohto príbehu. A stavím sa, že sa dostanem ešte hlbšie, keď si na neho znova spomeniem po ďalších dvadsiatich rokoch, a tak ďalej.

Snažila som sa vypátrať pôvod tohto príbehu  a pri tom som sa dostala až na ďalekú Sibír,  odkiaľ sa táto historka ústnym podaním dostala cez mnoho prostredníkov až k nám. Verzia, ktorú som našla na internete sa trochu líši od tej, ktorú som počula ja. Ale keďže pri takýchto príbehoch neexistuje jedna „správna“ verzia, pretože to nezmení pravdu, ktorú v sebe nosia, ja vám poviem tú, ktorú mi (pôvodne po maďarsky) vyrozprával môj starý otec.

O zmrznutom vrabcovi

Kde bolo-nebolo, žil raz jeden malý vrabček. Práve bola veľká zima. Vrabec zistil, že nemá v lese veľmi čo do zobáka, tak sa rozhodol, že vyletí na polia. Ako však opustil lesnatý úkryt, ovalil ho na šírom poli mrazivý vietor. Úplne mu skrehli krídla a on vysilený klesol na zem, kde na neho v noci padla inovať. Vrabček umieral.

Stalo sa však, že ráno šla okolo krava a ako ho míňala, zdvihla chvost a uľavila si. Mäkké lajno padlo rovno na polomŕtve vtáča a celého ho prikrylo. Bolo teplé, parilo sa z neho do mrazivého vzduchu a jeho blahodarný účinok pocítil aj vrabec, ktorého priviedlo späť z prahu smrti. Ako sa tak zohrial a údy mu pookreli, tak sa naradostil, že vystrčil hlávku z hnedej kopy a radostne začvirikal.

Okolo však práve šla mačka a keď zbadala čulé vtáčatko, neváhala, vytiahla ho z lajna a zožrala. Koniec príbehu.

A poučenie?

Nie každý, kto ťa oserie, je nevyhnutne tvojím nepriateľom. Ale takisto nie každý, kto ťa z toho hovna vytiahne, je tvoj priateľ.

Dodatok k poučeniu: keď si až po krk v sračkách, nevyskakuj si.