Poviedka
Mladá zdvihla hlavu a zavetrila. Korisť bola neďaleko a ešte nespozorovala prítomnosť vlkov. Vlčica vydala niekoľko krátkych štekavých zvukov, ledva nad hranicou počuteľnosti, aby upútala pozornosť ostatných členov loviacej svorky. Nastražila uši a opatrne sa približovala ku skupine sŕn. Pod huňatým kožuchom sa jej vlnili pružné svaly, srsť mala lesklú a hustú, sivastú s nádychom do pieskova. Mladá bola nádherný exemplár svojho druhu, mocná a dobre stavaná. Nohy mala dlhé, laby široké a isté. Ostrým zrakom sledovala korisť, nepoľavila ani na chvíľku. Toto bol jej druhý lov. Narodila sa len tohto roku v skorom lete a spolu s ďalšími vĺčatami – bratmi a sestrami – vyrastala pod ochranou svorky, a keď pokročilá jeseň pozvoľna prechádzala do zimy zmocnela natoľko, aby sa mohla zúčastniť lovu. Potlačila vzrušenie, ktoré jej ihralo telom a stavalo jej chlpy na zátylku a chvoste. Celú svoju pozornosť sústredila na pach koristi, ťažký a bohatý, doposiaľ nepoznačený strachom z nevyhnutného osudu. Vydávali ho teplé pulzujúce telá štíhlych sŕn s mladými, ktoré si hasili smäd pri lesnej rieke.
Na okraji svojho zorného poľa Mladá zazrela ďalšie napäté, kradmo sa pohybujúce zviera. Sivá, jej sestra z predošlého vrhu, bola už skúsenou lovkyňou. Práve ona ich priviedla na toto miesto. Keď sa priblížili na okraj čistiny, tesne predtým, než opustili kryjúcu zeleň, Sivá krátko zaštekala signál na útok. Vlky vyrazili z lesného porastu ako tri sivé šmuhy a rútili sa na nič netušiace stádo. To sa dalo do splašeného behu, neskoro si uvedomiac nebezpečenstvo. Sivá zavyla a Mladá sa k nej pripojila spolu so svojím bratom, Rýchlym. Sivej sa podarilo oddeliť jednu staršiu samicu od zvyšku. Mladá využila ponúknutú šancu a hnaná adrenalínom z prenasledovania vrhla sa dopredu. Rozďavila čeľuste a zahryzla sa rovno do krku vyplašeného zvieraťa. Účinok bol okamžitý. Teplá krv tryskala Mladej na ňufák a hruď, kým obeti unikal život každým slabnúcim tepom srdca. Čoskoro bolo po všetkom. Srna znehybnela na zemi a hľadela na vlčicu nevidomými lesklými očami, akoby s nemou výčitkou. Mladá však nepoznala výčitky. Lovila, lebo to bolo jej prirodzenosťou. Zabíjala, aby sa najedla. Zaklonila hlavu a triumfálne zavyla. Po prvýkrát dnes skolila veľkú korisť. V jej víťaznom výkriku bola radosť, hrdosť – a hlad. Mladá zavrčala na drzého vlka, svojho brata z predošlého roka. Ona skolila korisť, ona sa najprv nasýti. Potom môžu aj ostatní, všetci tí, ktorí sa nezúčastnili lovu. Mladá trhala a požierala mäso vrčiac a chniapuc po votrelcoch, ktorí chceli uchmatnúť najlepšie kúsky pre seba
Bol to jej život. Keď sa ochladilo a svet pokryl chladný sneh, korisť sa stala ostražitejšou a bolo ju treba dlhšie stopovať. Mladá však mala radosť z lovu a po boku svojich rodičov a súrodencov pomáhala zháňať potravu pre svorku, ktorá sa s príchodom jari znova rozrástla o pár šteniat. Už nepatrila k najmladším členom rodiny!
A potom sa niečo stalo. Mladá nevedela čo, a nevedela ani prečo sa to stalo. Vlci nerozmýšľali nad „prečo“ a „z akého dôvodu“, dokonca ani nad „prečo práve ja.“ Vlci len žili. Spali, budili sa, lovili, jedli, hrali sa, párili. Mladá si však zrazu začala uvedomovať veci a začala mať Myšlienky. Boli tam stále, priamo v jej hlave, neustále chaoticky krúžili a kládli hŕby otázok, na ktoré nemala odpoveď. Veď ona donedávna ani netušila, čo sú to otázky. Ale zrazu boli tu, v jej vnútri a vyžadovali pozornosť.
Ako Mesiac na oblohe narastal a guľatil sa, cítila sa stále horšie a horšie. Večer pred splnom bola Mladá taká nepokojná, že sa dala do behu. Necítila sa dobre medzi svojimi, pociťovala dosiaľ niečo nepoznané, strach a odcudzenie. Utekala a utekala, až náhle zabudla – len na kratučký okamih – ako klásť nohy pred seba a spadla. Spoza stromov vykukol okrúhly a žiariaci Mesiac a osvetlil bledú postavu ležiacu na zemi. Mladá sa posadila. Cítila sa čudne, akoby jej časti tela viac nepatrili. Najhoršia však bola hlava. Tisíce Myšlienok naraz vybuchlo v jej mozgu. Bolo to bolestivé. Zaklonila hlavu a otvorila ústa; chcela zavyť svoju úzkosť do temnoty lesa, ale to, čo vyšlo z jej hrdla bol len úbohý škrekot. Škrípavý zvuk ktorý nepatril do vlčieho sveta. Pokúsila sa vstať. Nepodarilo sa jej to, keďže jej nohy boli zrazu oveľa dlhšie ako jej ruky a nejako sa pokrivili. Sklátila sa dole a nervózne zavrčala. Cítila pod sebou chlad zeme, ktorý jej prenikal priamo do údov cez bledú a jemnú pokožku. Na niečom si oškrela dlane a z rany jej pomaly presakovali kvapky krvi. Vnímala jej pach, ktorý však bol oveľa slabší, fádny. A nielen to! Celý vonkajší svet zrazu stíchol a naopak, v jej hlave to hučalo a dunelo: bzm, vrrr, ssssssssssssssssss........!
Čiastočne na štyroch – čoskoro si oškrela aj kolená – čiastočne na dvoch, keď sa jej na krátky okamih podarilo udržať rovnováhu na nestabilných nohách napredovala lesom, až sa dostala na čistinu. Hľadela na svet, ktorý jej pripadal cudzí, pretože sa zmenil. Získal... čo to vlastne bolo? Farby? Keďže ich doteraz nepoznala, bola zmätená a vystrašená. A bola jej zima. Zdvihla ruku a sledovala, ako jej na hladkom predlaktí naskočili na koži malé hrbolčeky. Predsa mala srsť! Tá však bola jemná a riedka, vôbec nechránila a nezakrývala. Ruky mala ukončené dlhými prstami, síce ohybnejšími ne vlčie laby, nemali však pazúry a aj brušká mali príliš jemné. Vôbec sa nehodili na oporu váhy tela na drsnej zemi. Zdvihla ruku a dotkla sa tváre. Oči boli tam, aj nos, aj keď čudný a necitlivý. Stratila aj tesáky a schopnosť hýbať ušami. Tie boli teraz malé, pricapené na boku jej hlavy a bezcenné. Aspoň tak sa jej zdalo, pretože svet bol odrazu oveľa tichší, než ako bola zvyknutá. Na hrudi jej viseli dva mäkké výrastky, ktoré jej vadili pri pohybe. Matne si spomínala, že z podobných kedysi pila mlieko od svojej matky. Tá ich však mala viac a nie také veľké. Mladej ostali len dva. Jej zadné laby sa zmenili podobne ako predné, ibaže mali kratšie prsty a tvrdšie brušká. Pravdepodobne slúžili na chodenie – ako to však dosiahnuť? Ako ich klásť pod seba tak, aby nespadla dopredu? A prečo sa ohýbali do nesprávnej strany? Vytušila, že Myšlienky jej mali pomôcť všetko pochopiť, zatiaľ jej však len vírili v hlave a zvyšovali pocit neistoty.
Mladá pocítila vlhkosť na tvári. Prší, pomyslela si, a potom si s údivom uvedomila, prší z mojich očí! Otvorila ústa a zakvílila. Odplazila sa pod strom a schúlila sa v lone jeho konárov nariekajúc do noci, až vyčerpaná zaspala. Prišlo sa na ňu pozrieť len zopár zajacov a jedna líška. Keď však chytili jej pach, ktorý bol podivuhodnou zmesou vlčieho a ľudského zápachu, rýchlo ušli.
Ráno ju našlo skrehnutú, ale znovu normálnu, aspoň navonok. Myšlienky ostali v jej hlave. Natiahla stuhnuté údy a zavyla. Zavetrila, kým nechytila známy pach a zastrihala ušami, kým nezačula známe zvuky. Rozbehla sa tým smerom, domov, k rodine. Keď dorazila takmer na miesto, nakrátko zaváhala. Bola iná, zmenila sa. Čo ak to vycítia aj ostatní? Čo ak ju odoženú? Potriasla hlavou, aby odohnala Myšlienky. Túžba byť znova medzi svojimi, cítiť istotu vlčieho života bola silnejšia než všetky pochybnosti. Pre istotu sa však poriadne poobtierala o stromy označené pachom ich svorky. Až potom sa ukázala pred ostatnými.
Postupne sa jej vracala radosť zo života a z lovu. Spomienky na tú divnú noc temer zmizli a Myšlienky takmer utíchli. Mladá znova lovila, naťahovala sa so súrodencami, súperila s rovesníkmi, žila ako všetci ostatní vlci, zo dňa na deň. Jedného rána si však spomenula, keď sa chystala uhasiť si smäd v jazierku. Jeho hladina bola pokojná a číra, povrch sa len sem-tam zavlnil, keď na ňu dopadol zablúdený list. Odrážala sa v ňom modrá obloha, mraky a koruny stromov, ktoré ho obkolesovali. Mladá sa nahla nad vodu a začala ju chlípať, zrazu však prestala. Zbadala sa vo vode. Uvedomila si, že sa pozerá na svoj odraz. Presne tak, ako sa v jazierku odrážali mraky a stromy, videla sa v ňom aj ona. Hľadela na svoj nemý obraz a vedela: Myšlienky sa vrátili. Od toho dňa sa nestratili, naopak silneli viac a viac, ako sa Mesiac zaokrúhľoval na oblohe.
Vlkov bolo veľa a svorka potrebovala skoliť mnoho koristi. Cítila sa čulo a napäto, keď sa vydala na lov. Sústredila Myšlienky a po chvíli vystrelila dopredu. Sivá sa držala tesne pri nej a spolu sa im podarilo zaplašiť staršiu srnu bokom od ostatných. Mladá sa ako vždy vrhla na korisť a ukončila jej život jediným istým zahryznutím. Srna klesla a znehybnela. Vlčica chcela víťazne zavyť a privolať svojich druhov. Keď však zachytila nevidomý pohľad zadrhnutého zvieraťa, pocítila výčitky. Prečo na ňu srna tak obviňujúco hľadela? Nezabila ju predsa len tak, ale pre potravu. Bola to však skutočne pravda? Necítila pravé, nefalšované potešenie zo zabíjania, z momentu, keď ona rozhodovala o živote a smrti? Kto jej dal právo vziať život iným? Znechutene sa odvrátila a nedotkla sa mäsa, nechala Sivú a ostatných, aby sa nasýtili bez nej. Neskôr, keď jej už od hladu škvŕkalo v bruchu, zadrhla dve žaby a zhltla zopár chrobákov. Tie nemali také veľké a obviňujúce oči, ktoré by na ňu vyčítavo hľadeli.
Toho večera zabehla ešte ďalej ako minule. Tušila, čo príde a vôbec sa na to netešila. Bála sa; premenená bola bezbranná, nemala pazúry ani tesáky, jej údy ju neposlúchali a v tme poriadne nevidela ani nepočula. Keď narazila na akýsi drevený brloh, zastala. Z vnútra sa šíril nepríjemný, ostrý pach ľudí, uši jej však napovedali, že bol prázdny. Keď strčila ňufákom do pohyblivých dosiek na jednej strane, tie sa so škripotom otvorili. Vošla. Vo vnútri bol zápach takmer neznesiteľný; vedela však, že ho nemusí dlho zniesť. Nad obzorom videla slabú žiaru vychádzajúceho Mesiaca a už cítila, ako sa jej ježia chlpy na zátylku. Premena bola nepríjemnejšia ako minule, pretože Mladá vedela, čo bude nasledovať. Napokon svet stíchol a pachy vybledli. Schúlila sa na zemi a želala si, aby ráno prišlo čím skôr.
Na druhý deň však zistila, že ju Myšlienky prekabátili. Vliezť do ľudského príbytku nebol práve najlepší nápad; celá bola napáchnutá ľuďmi a vlci na ňu vrčali, keď sa vrátila. Keď po nej dokonca chňapla aj Matka a Sivá, s kňučaním odbehla do neďalekého lesa a po chvíli zúfalého pobehovania skočila do jazierka, vyváľala sa v bahne na brehu a poobtierala sa o okolité stromy. Trvalo takmer dva dni, kým ju vlky zasa strpeli medzi sebou.
Mladá však vedela, že je iná ako oni. Bola votrelcom vo vlastnej svorke, nepatrila viac medzi nich. Mala výčitky, pretože ich klamala tým, že sa tvárila ako jednou z nich, ako obyčajný vlk. Čoraz väčšia časť jej vnútra sa menila: nebola ani vlkom ani človekom. Najradšej mala noci, keď nebol na oblohe Mesiac a niekedy ani hviezdy. Temnota bola jej spojencom, chránila ju a kryla ako matka. Počas novu takmer zabudla, aké je to byť človekom. Bola zasa takmer len vlkom. Keď sa však blížil spln, narastali v nej ľudské pocity a Myšlienky. Jej inakosť sa najviac prejavila, keď sa dni začali predlžovať a v prírode začal klíčiť nový život. Nastal čas dvorenia a párenia a aj Mladá pocítila volanie prírody, ktoré zažalo jej slabiny túžbou po partnerovi. Všetky vlky boli akési nervózne a popudlivé. Svorku navštevovali cudzinci, ktorí si dúfali uchmatnúť súcu samicu a založiť si vlastnú rodinu. Sivá si našla partnera ako prvá a po nej aj ďalšie vlčice. Mladá bola netrpezlivá, všemožne dávala najavo svoju pripravenosť, ale jej snaha bola márna. Žiaden vlk sa k nej nepriblížil bližšie než na pár krokov. Keď zachytil jej pach, vrčiac na ňu vyceril zuby a varovne prehol chrbát. Bola podivná, potenciálne nebezpečná. Nechcel takú partnerku.
Mladá ostala tej jari nedotknutá. Skľučovalo ju to a aby sa rozptýlila, vrhla sa na lov potláčajúc výčitky svedomia z toho, že brala život. Hoci výdatne pomáhala svorke v zháňaní potravy aj v čase, keď už boli samice obťažkané a keď začali vrhať vĺčatá, nepriateľstvo ostatných vlkov voči nej neutíchalo, naopak, narastalo.
Keď vĺčatá začali vyliezať z nôr, bola napokon prinútená opustiť svorku. Matky ju nepustili do ich blízkosti, vlky s ňou nechceli loviť. Neustále sa musela obháňať a dávať pozor, aby sa jej niektorý nezahryzol do krku a neudrhol ju. Necítila sa dobre; necítila sa viac vo svojej svorke ako v rodine. S ťažkým srdcom utiekla do lesa a bežala, až kým vyčerpaná neklesla do mäkkého lesného porastu. Keď sa vydýchala, nachlípala sa vody s neďalekého jarčeka a ulovila zopár malých lesných hlodavcov.
Stal sa z nej vlk samotár. Nikdy neostala dlho na jednom mieste, putovala z lesa do lesa, z revíru do revíru. Ojedinele narazila na ľudí; pozorovala ich spoza hustého porastu alebo z veľkej vzdialenosti, sama nepozorovaná. Boli to muži so sekerami, veľkí a mocní chlapi, ktorí rúbali stromy. Ich pach bol ostrý a dominantný. Keď sa zatúlala ešte ďalej, k okraju lesa, stretla aj ľudské mláďatá. Zbierali lesné plody a švitorili tenkými hlasmi. Jedného dňa nabrala odvahu a vybehla na čistinu, rovno pred ľudí. Tí sa však vydesili a zahnali ju palicami a ostrými kameňmi späť do lesa. Predsa len bola odsúdená na samotársky život. Nemala patriť nikomu a nikto nemal patriť jej. Keby bola v ľudskej podobe, plakala by. Takto len utekala, až kým sa stromy nezliali do jedinej hnedej a zelenej masy.
Snažila sa držať hlboko v lese, ďaleko od ľudí. Jedného dňa sa ale zatúlala nesprávnym smerom a pohltená Myšlienkami nezbadala, že stromy okolo nej poredli, až napokon úplne zmizli. Zo zamyslenia ju vytrhol pohyb niekoľko krokov pred ňou. Človek. Muž. Prvý inštinkt jej kázal obrátiť sa a ujsť, no niečo ju zadržalo. Už bolo neskoro. Človek ju zbadal. Napodiv neprejavil žiadne známky strachu; stál pokojne a uprene hľadel na Mladú. Zavetrila. Áno, v jeho pachu nebolo po obavách ani stopy, pomyslela si. Bolo tam však niečo iné, známe, čo znova zažalo túžbu v jej slabinách. Vlčí pud ju nabádal: Choď k nemu, bež, daj mu najavo, že si pripravená! Myšlienky ju však od toho odrádzali: Nechoď, je to človek a ty si vlk. Ublíži ti.
Človek pohol rukami. Mladá, ktorej ľudské inštinkty boli v týchto dňoch silné ako vždy pred splnom si uvedomila, že ju volá k sebe. Neochotne sa dala do kroku. Keď sa k nemu priblížila, uhla zrakom a sklonila hlavu.
Muž natiahol ruku. Keď jemne pohladil srsť na jej ňufáku, bolo to, akoby sa dotkol jej obnaženej duše. Zmiatlo ju to, zaspätkovala a zavrčala. Muž sa ani vtedy nepreľakol, naopak, otvoril ústa a vydal sériu zvukov. Mladá nerozumela ľudskej reči, ale bola už natoľko skúsená, aby vycítila, že ju chlácholí. Pomaly sa upokojila a znovu sa k nemu priblížila. Dovolila, aby sa dotkol jej hlavy, chrbta a bokov. Hladkal a škrabkal ju.
Potom sa však obrátil a pustil sa do kroku. Mladá ho nasledovala.
Na okraji svojho zorného poľa Mladá zazrela ďalšie napäté, kradmo sa pohybujúce zviera. Sivá, jej sestra z predošlého vrhu, bola už skúsenou lovkyňou. Práve ona ich priviedla na toto miesto. Keď sa priblížili na okraj čistiny, tesne predtým, než opustili kryjúcu zeleň, Sivá krátko zaštekala signál na útok. Vlky vyrazili z lesného porastu ako tri sivé šmuhy a rútili sa na nič netušiace stádo. To sa dalo do splašeného behu, neskoro si uvedomiac nebezpečenstvo. Sivá zavyla a Mladá sa k nej pripojila spolu so svojím bratom, Rýchlym. Sivej sa podarilo oddeliť jednu staršiu samicu od zvyšku. Mladá využila ponúknutú šancu a hnaná adrenalínom z prenasledovania vrhla sa dopredu. Rozďavila čeľuste a zahryzla sa rovno do krku vyplašeného zvieraťa. Účinok bol okamžitý. Teplá krv tryskala Mladej na ňufák a hruď, kým obeti unikal život každým slabnúcim tepom srdca. Čoskoro bolo po všetkom. Srna znehybnela na zemi a hľadela na vlčicu nevidomými lesklými očami, akoby s nemou výčitkou. Mladá však nepoznala výčitky. Lovila, lebo to bolo jej prirodzenosťou. Zabíjala, aby sa najedla. Zaklonila hlavu a triumfálne zavyla. Po prvýkrát dnes skolila veľkú korisť. V jej víťaznom výkriku bola radosť, hrdosť – a hlad. Mladá zavrčala na drzého vlka, svojho brata z predošlého roka. Ona skolila korisť, ona sa najprv nasýti. Potom môžu aj ostatní, všetci tí, ktorí sa nezúčastnili lovu. Mladá trhala a požierala mäso vrčiac a chniapuc po votrelcoch, ktorí chceli uchmatnúť najlepšie kúsky pre seba
Bol to jej život. Keď sa ochladilo a svet pokryl chladný sneh, korisť sa stala ostražitejšou a bolo ju treba dlhšie stopovať. Mladá však mala radosť z lovu a po boku svojich rodičov a súrodencov pomáhala zháňať potravu pre svorku, ktorá sa s príchodom jari znova rozrástla o pár šteniat. Už nepatrila k najmladším členom rodiny!
A potom sa niečo stalo. Mladá nevedela čo, a nevedela ani prečo sa to stalo. Vlci nerozmýšľali nad „prečo“ a „z akého dôvodu“, dokonca ani nad „prečo práve ja.“ Vlci len žili. Spali, budili sa, lovili, jedli, hrali sa, párili. Mladá si však zrazu začala uvedomovať veci a začala mať Myšlienky. Boli tam stále, priamo v jej hlave, neustále chaoticky krúžili a kládli hŕby otázok, na ktoré nemala odpoveď. Veď ona donedávna ani netušila, čo sú to otázky. Ale zrazu boli tu, v jej vnútri a vyžadovali pozornosť.
Ako Mesiac na oblohe narastal a guľatil sa, cítila sa stále horšie a horšie. Večer pred splnom bola Mladá taká nepokojná, že sa dala do behu. Necítila sa dobre medzi svojimi, pociťovala dosiaľ niečo nepoznané, strach a odcudzenie. Utekala a utekala, až náhle zabudla – len na kratučký okamih – ako klásť nohy pred seba a spadla. Spoza stromov vykukol okrúhly a žiariaci Mesiac a osvetlil bledú postavu ležiacu na zemi. Mladá sa posadila. Cítila sa čudne, akoby jej časti tela viac nepatrili. Najhoršia však bola hlava. Tisíce Myšlienok naraz vybuchlo v jej mozgu. Bolo to bolestivé. Zaklonila hlavu a otvorila ústa; chcela zavyť svoju úzkosť do temnoty lesa, ale to, čo vyšlo z jej hrdla bol len úbohý škrekot. Škrípavý zvuk ktorý nepatril do vlčieho sveta. Pokúsila sa vstať. Nepodarilo sa jej to, keďže jej nohy boli zrazu oveľa dlhšie ako jej ruky a nejako sa pokrivili. Sklátila sa dole a nervózne zavrčala. Cítila pod sebou chlad zeme, ktorý jej prenikal priamo do údov cez bledú a jemnú pokožku. Na niečom si oškrela dlane a z rany jej pomaly presakovali kvapky krvi. Vnímala jej pach, ktorý však bol oveľa slabší, fádny. A nielen to! Celý vonkajší svet zrazu stíchol a naopak, v jej hlave to hučalo a dunelo: bzm, vrrr, ssssssssssssssssss........!
Čiastočne na štyroch – čoskoro si oškrela aj kolená – čiastočne na dvoch, keď sa jej na krátky okamih podarilo udržať rovnováhu na nestabilných nohách napredovala lesom, až sa dostala na čistinu. Hľadela na svet, ktorý jej pripadal cudzí, pretože sa zmenil. Získal... čo to vlastne bolo? Farby? Keďže ich doteraz nepoznala, bola zmätená a vystrašená. A bola jej zima. Zdvihla ruku a sledovala, ako jej na hladkom predlaktí naskočili na koži malé hrbolčeky. Predsa mala srsť! Tá však bola jemná a riedka, vôbec nechránila a nezakrývala. Ruky mala ukončené dlhými prstami, síce ohybnejšími ne vlčie laby, nemali však pazúry a aj brušká mali príliš jemné. Vôbec sa nehodili na oporu váhy tela na drsnej zemi. Zdvihla ruku a dotkla sa tváre. Oči boli tam, aj nos, aj keď čudný a necitlivý. Stratila aj tesáky a schopnosť hýbať ušami. Tie boli teraz malé, pricapené na boku jej hlavy a bezcenné. Aspoň tak sa jej zdalo, pretože svet bol odrazu oveľa tichší, než ako bola zvyknutá. Na hrudi jej viseli dva mäkké výrastky, ktoré jej vadili pri pohybe. Matne si spomínala, že z podobných kedysi pila mlieko od svojej matky. Tá ich však mala viac a nie také veľké. Mladej ostali len dva. Jej zadné laby sa zmenili podobne ako predné, ibaže mali kratšie prsty a tvrdšie brušká. Pravdepodobne slúžili na chodenie – ako to však dosiahnuť? Ako ich klásť pod seba tak, aby nespadla dopredu? A prečo sa ohýbali do nesprávnej strany? Vytušila, že Myšlienky jej mali pomôcť všetko pochopiť, zatiaľ jej však len vírili v hlave a zvyšovali pocit neistoty.
Mladá pocítila vlhkosť na tvári. Prší, pomyslela si, a potom si s údivom uvedomila, prší z mojich očí! Otvorila ústa a zakvílila. Odplazila sa pod strom a schúlila sa v lone jeho konárov nariekajúc do noci, až vyčerpaná zaspala. Prišlo sa na ňu pozrieť len zopár zajacov a jedna líška. Keď však chytili jej pach, ktorý bol podivuhodnou zmesou vlčieho a ľudského zápachu, rýchlo ušli.
Ráno ju našlo skrehnutú, ale znovu normálnu, aspoň navonok. Myšlienky ostali v jej hlave. Natiahla stuhnuté údy a zavyla. Zavetrila, kým nechytila známy pach a zastrihala ušami, kým nezačula známe zvuky. Rozbehla sa tým smerom, domov, k rodine. Keď dorazila takmer na miesto, nakrátko zaváhala. Bola iná, zmenila sa. Čo ak to vycítia aj ostatní? Čo ak ju odoženú? Potriasla hlavou, aby odohnala Myšlienky. Túžba byť znova medzi svojimi, cítiť istotu vlčieho života bola silnejšia než všetky pochybnosti. Pre istotu sa však poriadne poobtierala o stromy označené pachom ich svorky. Až potom sa ukázala pred ostatnými.
Postupne sa jej vracala radosť zo života a z lovu. Spomienky na tú divnú noc temer zmizli a Myšlienky takmer utíchli. Mladá znova lovila, naťahovala sa so súrodencami, súperila s rovesníkmi, žila ako všetci ostatní vlci, zo dňa na deň. Jedného rána si však spomenula, keď sa chystala uhasiť si smäd v jazierku. Jeho hladina bola pokojná a číra, povrch sa len sem-tam zavlnil, keď na ňu dopadol zablúdený list. Odrážala sa v ňom modrá obloha, mraky a koruny stromov, ktoré ho obkolesovali. Mladá sa nahla nad vodu a začala ju chlípať, zrazu však prestala. Zbadala sa vo vode. Uvedomila si, že sa pozerá na svoj odraz. Presne tak, ako sa v jazierku odrážali mraky a stromy, videla sa v ňom aj ona. Hľadela na svoj nemý obraz a vedela: Myšlienky sa vrátili. Od toho dňa sa nestratili, naopak silneli viac a viac, ako sa Mesiac zaokrúhľoval na oblohe.
***
Vlkov bolo veľa a svorka potrebovala skoliť mnoho koristi. Cítila sa čulo a napäto, keď sa vydala na lov. Sústredila Myšlienky a po chvíli vystrelila dopredu. Sivá sa držala tesne pri nej a spolu sa im podarilo zaplašiť staršiu srnu bokom od ostatných. Mladá sa ako vždy vrhla na korisť a ukončila jej život jediným istým zahryznutím. Srna klesla a znehybnela. Vlčica chcela víťazne zavyť a privolať svojich druhov. Keď však zachytila nevidomý pohľad zadrhnutého zvieraťa, pocítila výčitky. Prečo na ňu srna tak obviňujúco hľadela? Nezabila ju predsa len tak, ale pre potravu. Bola to však skutočne pravda? Necítila pravé, nefalšované potešenie zo zabíjania, z momentu, keď ona rozhodovala o živote a smrti? Kto jej dal právo vziať život iným? Znechutene sa odvrátila a nedotkla sa mäsa, nechala Sivú a ostatných, aby sa nasýtili bez nej. Neskôr, keď jej už od hladu škvŕkalo v bruchu, zadrhla dve žaby a zhltla zopár chrobákov. Tie nemali také veľké a obviňujúce oči, ktoré by na ňu vyčítavo hľadeli.
Toho večera zabehla ešte ďalej ako minule. Tušila, čo príde a vôbec sa na to netešila. Bála sa; premenená bola bezbranná, nemala pazúry ani tesáky, jej údy ju neposlúchali a v tme poriadne nevidela ani nepočula. Keď narazila na akýsi drevený brloh, zastala. Z vnútra sa šíril nepríjemný, ostrý pach ľudí, uši jej však napovedali, že bol prázdny. Keď strčila ňufákom do pohyblivých dosiek na jednej strane, tie sa so škripotom otvorili. Vošla. Vo vnútri bol zápach takmer neznesiteľný; vedela však, že ho nemusí dlho zniesť. Nad obzorom videla slabú žiaru vychádzajúceho Mesiaca a už cítila, ako sa jej ježia chlpy na zátylku. Premena bola nepríjemnejšia ako minule, pretože Mladá vedela, čo bude nasledovať. Napokon svet stíchol a pachy vybledli. Schúlila sa na zemi a želala si, aby ráno prišlo čím skôr.
Na druhý deň však zistila, že ju Myšlienky prekabátili. Vliezť do ľudského príbytku nebol práve najlepší nápad; celá bola napáchnutá ľuďmi a vlci na ňu vrčali, keď sa vrátila. Keď po nej dokonca chňapla aj Matka a Sivá, s kňučaním odbehla do neďalekého lesa a po chvíli zúfalého pobehovania skočila do jazierka, vyváľala sa v bahne na brehu a poobtierala sa o okolité stromy. Trvalo takmer dva dni, kým ju vlky zasa strpeli medzi sebou.
Mladá však vedela, že je iná ako oni. Bola votrelcom vo vlastnej svorke, nepatrila viac medzi nich. Mala výčitky, pretože ich klamala tým, že sa tvárila ako jednou z nich, ako obyčajný vlk. Čoraz väčšia časť jej vnútra sa menila: nebola ani vlkom ani človekom. Najradšej mala noci, keď nebol na oblohe Mesiac a niekedy ani hviezdy. Temnota bola jej spojencom, chránila ju a kryla ako matka. Počas novu takmer zabudla, aké je to byť človekom. Bola zasa takmer len vlkom. Keď sa však blížil spln, narastali v nej ľudské pocity a Myšlienky. Jej inakosť sa najviac prejavila, keď sa dni začali predlžovať a v prírode začal klíčiť nový život. Nastal čas dvorenia a párenia a aj Mladá pocítila volanie prírody, ktoré zažalo jej slabiny túžbou po partnerovi. Všetky vlky boli akési nervózne a popudlivé. Svorku navštevovali cudzinci, ktorí si dúfali uchmatnúť súcu samicu a založiť si vlastnú rodinu. Sivá si našla partnera ako prvá a po nej aj ďalšie vlčice. Mladá bola netrpezlivá, všemožne dávala najavo svoju pripravenosť, ale jej snaha bola márna. Žiaden vlk sa k nej nepriblížil bližšie než na pár krokov. Keď zachytil jej pach, vrčiac na ňu vyceril zuby a varovne prehol chrbát. Bola podivná, potenciálne nebezpečná. Nechcel takú partnerku.
Mladá ostala tej jari nedotknutá. Skľučovalo ju to a aby sa rozptýlila, vrhla sa na lov potláčajúc výčitky svedomia z toho, že brala život. Hoci výdatne pomáhala svorke v zháňaní potravy aj v čase, keď už boli samice obťažkané a keď začali vrhať vĺčatá, nepriateľstvo ostatných vlkov voči nej neutíchalo, naopak, narastalo.
Keď vĺčatá začali vyliezať z nôr, bola napokon prinútená opustiť svorku. Matky ju nepustili do ich blízkosti, vlky s ňou nechceli loviť. Neustále sa musela obháňať a dávať pozor, aby sa jej niektorý nezahryzol do krku a neudrhol ju. Necítila sa dobre; necítila sa viac vo svojej svorke ako v rodine. S ťažkým srdcom utiekla do lesa a bežala, až kým vyčerpaná neklesla do mäkkého lesného porastu. Keď sa vydýchala, nachlípala sa vody s neďalekého jarčeka a ulovila zopár malých lesných hlodavcov.
***
Stal sa z nej vlk samotár. Nikdy neostala dlho na jednom mieste, putovala z lesa do lesa, z revíru do revíru. Ojedinele narazila na ľudí; pozorovala ich spoza hustého porastu alebo z veľkej vzdialenosti, sama nepozorovaná. Boli to muži so sekerami, veľkí a mocní chlapi, ktorí rúbali stromy. Ich pach bol ostrý a dominantný. Keď sa zatúlala ešte ďalej, k okraju lesa, stretla aj ľudské mláďatá. Zbierali lesné plody a švitorili tenkými hlasmi. Jedného dňa nabrala odvahu a vybehla na čistinu, rovno pred ľudí. Tí sa však vydesili a zahnali ju palicami a ostrými kameňmi späť do lesa. Predsa len bola odsúdená na samotársky život. Nemala patriť nikomu a nikto nemal patriť jej. Keby bola v ľudskej podobe, plakala by. Takto len utekala, až kým sa stromy nezliali do jedinej hnedej a zelenej masy.
Snažila sa držať hlboko v lese, ďaleko od ľudí. Jedného dňa sa ale zatúlala nesprávnym smerom a pohltená Myšlienkami nezbadala, že stromy okolo nej poredli, až napokon úplne zmizli. Zo zamyslenia ju vytrhol pohyb niekoľko krokov pred ňou. Človek. Muž. Prvý inštinkt jej kázal obrátiť sa a ujsť, no niečo ju zadržalo. Už bolo neskoro. Človek ju zbadal. Napodiv neprejavil žiadne známky strachu; stál pokojne a uprene hľadel na Mladú. Zavetrila. Áno, v jeho pachu nebolo po obavách ani stopy, pomyslela si. Bolo tam však niečo iné, známe, čo znova zažalo túžbu v jej slabinách. Vlčí pud ju nabádal: Choď k nemu, bež, daj mu najavo, že si pripravená! Myšlienky ju však od toho odrádzali: Nechoď, je to človek a ty si vlk. Ublíži ti.
Človek pohol rukami. Mladá, ktorej ľudské inštinkty boli v týchto dňoch silné ako vždy pred splnom si uvedomila, že ju volá k sebe. Neochotne sa dala do kroku. Keď sa k nemu priblížila, uhla zrakom a sklonila hlavu.
Muž natiahol ruku. Keď jemne pohladil srsť na jej ňufáku, bolo to, akoby sa dotkol jej obnaženej duše. Zmiatlo ju to, zaspätkovala a zavrčala. Muž sa ani vtedy nepreľakol, naopak, otvoril ústa a vydal sériu zvukov. Mladá nerozumela ľudskej reči, ale bola už natoľko skúsená, aby vycítila, že ju chlácholí. Pomaly sa upokojila a znovu sa k nemu priblížila. Dovolila, aby sa dotkol jej hlavy, chrbta a bokov. Hladkal a škrabkal ju.
Potom sa však obrátil a pustil sa do kroku. Mladá ho nasledovala.
***
Keď večer sadol na dvor a zahalil ho tmavosivým závojom, Mladá podišla ku dverám a po chvíli váhania položila prednú labu na kľučku a stlačila ju. Dvere sa ticho otvorili a vlčica sa potešila. Hoci dobre sledovala, čo človek robil pri vstupe do domu, i tak si nebola istá, či to správne pochopila. Pustila sa po neosvetlenej chodbe a dvere nechala otvorené. Muž nepotreboval zaistiť vstup do svojho príbytku. Mladá si všimla, keď ho sprevádzala dedinou za uši trhajúceho brechotu psov, ako mu ľudia s rešpektom ustupovali z cesty. Jeho dom sa nachádzal na vzdialenom konci dediny, osve od ostatných a bezprostredne za ním sa týčila temná masa divokého lesa. Takého, aký bol Mladej domovom. Na veľkom dvore mužovho domu sa povaľovali kusy pňov, kmene stromov a rôzne haraburdie. Ľahla si medzi drevo, položila hlavu na predné laby a čakala.Večer sa objavil sa vo dverách s kusom krvavého mäsa v ruke a hodil jej ho. Vrhla sa na ponúknutú pochúťku, bola hladná. Potom počkala, až sa na dvore a v dome zotmelo a odvážila sa vojsť.
Na chodbe Mladá zavetrila a pustila sa po pachu do izby, kde sa nachádzal. V miestnosti bola tma, nie však príliš tma pre ostré vlčie oči. Oproti dverám cítila zápach uhlíkov a spáleného dreva z vyhasnutej pahreby. Bola to však iná vôňa, ktorá ju lákala oveľa viac: bohatý, pižmový pach muža. Mladá podišla k posteli, na ktorej po prikrývkou spal Človek. Ňufákom nadvihla látku a jediným ladným pohybom sa vyhupla na posteľ a pod deku, ktorá ho ukrývala. Ľahla si. Jeho telo bolo teplé a hladké a vábivo voňalo. Už len pár dní, myslela si, pár dní a bude jeho. Muž sa v spánku pohol a ovinul rameno okolo jej huňatého tela. Zavrela oči, povzdychla si a zaspala.
***
Po prvýkrát sa nevedela dočkať splnu. V tú noc, keď bude Mesiac okrúhly a jasný na oblohe, sa mu konečne bude môcť ukázať vo svojej ľudskej podobe. Bude vedieť, že je to ona? Zdvihla hlavu a netrpezlivo zavyla na tučnú žltú guľu: Priberaj, zaokrúhľuj sa! Poponáhľaj sa, nevidíš, že sa trápim? Čakanie bolo dlhé. Bola to ďalšia zo zvláštností, ktoré sa v nej prebudili s ľudským vedomím – netrpezlivosť, očakávanie, neistota.
***
Vytúžená noc napokon prišla. Mladá už od skorého poobedia nervózne pobehovala po dvore. Keď sa začalo stmievať, zastala a čakala uprene hľadiac na dvere. Keď žltý vrcholok Mesiaca v splne vykukol spoza horizontu, začala sa premieňať. Pomaly sa vzpriamila a vykročila ku dverám. Jeden, dva, tri, opatrne udržiavala rovnováhu rozpaženými rukami. Na ramenách a predlaktiach mala husiu kožu a bradavky mala tvrdé. Možno to bolo chladným nočným vánkom, a možno vzrušením z očakávaného stretnutia. Položila ruku na kľučku a stisla. Šlo to ľahšie ako labou.
Zastala. V dome bola tma a teplo. Priamo pred ňou sa otvárala dlhá temná chodba a Mladá cítila, ako sa jej ježia vlasy na zátylku. V tme sa čosi pohlo a zasvietili na ňu dva žlté body, oči, ktoré však neboli ľudské. Začula temné vrčanie, ktoré sa podobalo na vlčie, hoci znelo trochu odlišne, nebezpečnejšie. Nebolo však času na útek a posledné, čo Mladá zazrela bola ozrutná chlpatá postava, ktorá sa na ňu vyrútila z chodby, zvalila ju na zem a zahryzla sa do mäkkej pokožky na jej krku. Potom sa zotmelo.
Muž sa prebudil na dvore, nahý a stuhnutý od chladu. Bradu a krk mal zašpinenú niečím lepkavým a páchnucim. Posadil sa, poobzeral sa okolo seba a rozplakal sa. Neďaleko vedľa neho ležalo krvavé a dotrhané vlčie telo. Bola to Mladá, hlavu mala obrátenú jeho smerom a hľadela na neho nemou výčitkou v nevidomých očiach.
*****
Poznámka autorky: Táto poviedka vznikla v roku 2012 na istú literárnu súťaž s témou Vlkodlak. Motív premeny človeka na niečo iné, metamorfóza, je starý asi ako krásna literatúra sama. Samotná premena je často trestom - človek sa premení na niečo iné, nedokonalé, menejcennejšie, pretože nič nie je dokonalejšie než ľudský tvor.
Čo ak to však neplatí úplne? Čo ak práve premena na človeka je prehrou, udalosťou s katastrofálnymi následkami? Čo ak práve schopnosť myslieť je kliatbou ľudského pokolenia práve natoľko, ako aj jeho požehnaním?
Homo homini lupus est, vraveli Rimania a ja dodávam et lupus lupo homo.
0 comments:
Post a Comment