Poviedka
Mladá zdvihla hlavu a zavetrila. Korisť bola neďaleko a ešte nespozorovala prítomnosť vlkov. Vlčica vydala niekoľko krátkych štekavých zvukov, ledva nad hranicou počuteľnosti, aby upútala pozornosť ostatných členov loviacej svorky. Nastražila uši a opatrne sa približovala ku skupine sŕn. Pod huňatým kožuchom sa jej vlnili pružné svaly, srsť mala lesklú a hustú, sivastú s nádychom do pieskova. Mladá bola nádherný exemplár svojho druhu, mocná a dobre stavaná. Nohy mala dlhé, laby široké a isté. Ostrým zrakom sledovala korisť, nepoľavila ani na chvíľku. Toto bol jej druhý lov. Narodila sa len tohto roku v skorom lete a spolu s ďalšími vĺčatami – bratmi a sestrami – vyrastala pod ochranou svorky, a keď pokročilá jeseň pozvoľna prechádzala do zimy zmocnela natoľko, aby sa mohla zúčastniť lovu. Potlačila vzrušenie, ktoré jej ihralo telom a stavalo jej chlpy na zátylku a chvoste. Celú svoju pozornosť sústredila na pach koristi, ťažký a bohatý, doposiaľ nepoznačený strachom z nevyhnutného osudu. Vydávali ho teplé pulzujúce telá štíhlych sŕn s mladými, ktoré si hasili smäd pri lesnej rieke.
