The frozen sparrow

As an introduction I would like to tell you a story I was told as a child by my grandparents. Or, to be true, I wasn´t as much a child, I was more of an adolescent- but this isn´t that important. I really liked the story and although I´ve never really forgotten it, it was much later when I grasped its depth. And I´d bet I´ll reach even deeper when I remember it yet 20 years later, and so on.

When I tried to look up the origins of the story I got as far as Siberia. From there it reached our country via oral lore through many mediators. The version I found on internet differs a bit from the one I heard. But with stories like this there never is only one „right“ version, because the ultimate truth they bear is not affected and so I will tell you the variant which I heard (originally in Hungarian) from my grandpa.

The frozen sparrow

Once upon the time there lived a little sparrow.  It was wintertime and the sparrow found nothing to eat in the forest. Therefore he decided to leave it and fly to open fields. But as soon he left the protecting boughs he was blown away by a gust of chilly wind. His wings got numb and he fell to the ground, where he got covered by soft rime during night. The sparrow was dying.

As it happened, in the morning a cow passed by and when it was just above the little bird she lifted her tail and relieved herself.  The soft dung dropped right on the spent birdie and covered it from head to toe. It was warm and released streaks of vapour into the chilly air. Even the sparrow felt it´s beneficial effect as it pulled him back from the grasp of death. After it got warmed and recuperated, the little bird pushed its head through the brown droppings and twittered.

In that moment he was noticed by a wandering cat which didn´t hesitate, pulled the sparrow out of the dung and ate it. The end.

And the moral? Not everyone who shits on your head, is necessarily your enemy. However, not

everyone who pulls you out of that shit is necessarily your friend. 

Addendum: When you happen to be deep in shit, don´t twitter.

O zmrznutom vrabcovi

Ako prvý vám rozpoviem príbeh, ktorý som počula ako dieťa od starých rodičov. Popravde, nebola som už veľmi detské dieťa- mohla by som skôr povedať, že som bola adolescent- ale to nie je až také dôležité. Zaujal ma a pobavil a hoci som naňho nikdy celkom nezabudla, až neskôr som pochopila hĺbku tohto príbehu. A stavím sa, že sa dostanem ešte hlbšie, keď si na neho znova spomeniem po ďalších dvadsiatich rokoch, a tak ďalej.

Snažila som sa vypátrať pôvod tohto príbehu  a pri tom som sa dostala až na ďalekú Sibír,  odkiaľ sa táto historka ústnym podaním dostala cez mnoho prostredníkov až k nám. Verzia, ktorú som našla na internete sa trochu líši od tej, ktorú som počula ja. Ale keďže pri takýchto príbehoch neexistuje jedna „správna“ verzia, pretože to nezmení pravdu, ktorú v sebe nosia, ja vám poviem tú, ktorú mi (pôvodne po maďarsky) vyrozprával môj starý otec.

O zmrznutom vrabcovi

Kde bolo-nebolo, žil raz jeden malý vrabček. Práve bola veľká zima. Vrabec zistil, že nemá v lese veľmi čo do zobáka, tak sa rozhodol, že vyletí na polia. Ako však opustil lesnatý úkryt, ovalil ho na šírom poli mrazivý vietor. Úplne mu skrehli krídla a on vysilený klesol na zem, kde na neho v noci padla inovať. Vrabček umieral.

Stalo sa však, že ráno šla okolo krava a ako ho míňala, zdvihla chvost a uľavila si. Mäkké lajno padlo rovno na polomŕtve vtáča a celého ho prikrylo. Bolo teplé, parilo sa z neho do mrazivého vzduchu a jeho blahodarný účinok pocítil aj vrabec, ktorého priviedlo späť z prahu smrti. Ako sa tak zohrial a údy mu pookreli, tak sa naradostil, že vystrčil hlávku z hnedej kopy a radostne začvirikal.

Okolo však práve šla mačka a keď zbadala čulé vtáčatko, neváhala, vytiahla ho z lajna a zožrala. Koniec príbehu.

A poučenie?

Nie každý, kto ťa oserie, je nevyhnutne tvojím nepriateľom. Ale takisto nie každý, kto ťa z toho hovna vytiahne, je tvoj priateľ.

Dodatok k poučeniu: keď si až po krk v sračkách, nevyskakuj si.